Elena Lacková (1921 – 2003) ako jedna z prvých začala hovoriť o rómskom holokauste – resp. o utrpení Rómov počas druhej svetovej vojny, a to takmer hneď po jeho konci. Už v roku 1949 napísala a so svojimi blízkymi z rómskej osady vo Veľkom Šariši naštudovala divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor, s ktorou obišli takmer celé Československo a mali viac ako sto repríz. Elena Lacková o utrpení Rómov počas druhej svetovej vojny začala hovoriť a písať o niekoľko desaťročí skôr, ako sa o tejto téme začalo verejne hovoriť v Európe. Bola to jedinečná rozprávačka s obrovským citom pre príbeh, ale aj pre detail a presvedčila nás o tom najmä v knihe Narodila som sa pod šťastnou Hviezdou. Ide o unikátne literárne dielo, ku ktorému by sme len veľmi ťažko hľadali v rómskej literatúre prirovnanie. Text, ktorý sa nielen veľmi dobre číta, ale poskytuje jedinečný pohľad na rómsku kultúru, dejiny Rómov na Slovensku v 20. storočí, rómske tradície, myslenie, hodnoty či spôsob života. Ako vraví zostavovateľka knihy Milena Hübschmannová: „Jej meno pôsobilo ako hviezda nádeje, ktorá vyvedie rómsky ľud z nepochopenia medzi Rómami a gadži. Lacková napísala prvú rómsku hru, nacvičila ju so svojimi príbuznými v chatrči cigánskej osady; písalo sa o nej s obdivom v novinách, pozdvihla romipen z blata ignorantského opovrhnutia.“

Mi del o Del bacht sasťipen,
o jilo phundrado achalipnaske the kamibnaske.
Daj Boh šťastie a zdravie,
srdce otvorené porozumeniu a láske.